.jpg?ph=aedd7f0c4a)
Naši patróni
Sv. Martin Toursky
Svätý Martin Toursky [vyslov: túrsky] (iný názov: (svätý) Martin z Tours; na kresťanskom Východe: Martin Milosrdný; lat. Martinus; * 316 alebo 317, Sabaria (dnes Szombathely) – † 8. november 397, Candes) je jeden z najznámejších a najpopulárnejších svätcov rímskokatolickej cirkvi. Bol synom pohanského rímskeho dôstojníka, mníchom a neskôr biskupom v Tours.
Život sv. Martina
Mladosť
Narodil sa v Panónii (v dnešnom Maďarsku). Otec mu dal meno po starorímskom bohu Marsovi - boh vojny. Po stopách svojho otca rovnako vstúpil do vojska. Pravdepodobne bol iba brancom medzi 15. - 17. rokom života. Od mladosti chcel byť kresťanom, zapísal sa medzi katechumenov a bol presvedčený, že oddanosť Bohu mu bráni, aby mohol byť zároveň kresťanom a slúžiť aj ako vojak. Za tieto myšlienky si „vyslúžil“ väzenie, a neskôr ho prepustili. Krst neprijal hneď, biskup sa bál nepríjemností zo strany jeho otca preto Martin pristupuje k sviatosti neskôr pravdepodobne na Veľkú noc v roku 339.
Vojenský plášť
Po prepustení sa mu stala známa príhoda v Amiens, ktorú umelci znázorňujú vo svojích dielach. Martin mečom rozrezal svoj vojenský plášť, aby ochránil polonahého žobráka pred zimou. V noci sa mu vo sne zjavil Kristus zaodetý polovicou plášťa, ktorú daroval Martin žobrákovi.
Život mnícha
Po tomto sne sa Martin stal žiakom sv. Hilária v Poitiers a prijal krst a stáva sa pustovníkom v Ligugé v prvom kláštore na území Galie. Už po prvých mesiacoch svojím životom oslovoval ľudí tak, že sa k nemu pridávali ďalší a Martin sa tak stal „priekopníkom západného mníšského stavu“ až do roku 372, keď ho vymenovali za biskupa v Tours.
Život biskupa
Keďže videl veľkú potrebu zasväteného života, ako prostriedok pokresťančovaní vidieckych oblastí, založil niekoľko kláštorov. Dovtedy bolo kresťanstvo sústredené predovšetkým v mestách.
Martinovi sa pripisuje ničenie pohanských chrámov a posvätných stromov. Rovnako jemu sa pripisujú prvé „vizitácie“ diecéz. Jeho 25-ročná biskupská služba sa vyznačovala slávou, ktorá vyšla dogmatických debát (debaty sa týkali prisciliánov), zo zázračných uzdravení malomocných, a dokonca sa vraví, že vzkriesil mŕtveho k životu.
Koniec života
Martin tušil čas blížiacej sa smrti a prosil svojich spolubratov, aby mohol zomrieť v kláštore medzi nimi. Zomrel 8. novembra v Candes a pochovali ho 11. novembra 397 v Tours.
Uctievanie sa po smrti veľmi rýchlo šírilo, nie len vďaka jeho zázrakom za života a po smrti, ale aj vďaka životopisu, ktorý napísal Sulpicius Severus. Tento životopis sa stal najobľúbenejším v stredoveku a vzorom pre všetkých vtedy žijúcich hagiografov.
Jeho kult je veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to 500 dedičských a 4 000 farských kostolov, ktoré sú zasvätené sv. Martinovi, iba vo Francúzku. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickym miestom Frankov. Onedlho boli vysvätené nové kostoly na jeho počesť v Ríme, Ravenne a v Canterbury. Vo veľkej úcte ho mali v Španielsku, Nemecku a Nizozemsku. Okolo roku 1800 už 173 starobylých kostolov nieslo jeho meno.
(viac informácii: www.fara.sk/surany/o-farnosti/37/svaety-martin-toursky-biskup--ochranca-obce-nitriansky-hradok
www.ceskatelevize.cz/porady/10123417216-svetci-a-svedci/207562211000004-svaty-martin-toursky/)
Štefan Uhorský, kráľ
Sviatok: 16. august, žil okolo 975-1038
Význam mena: koruna, korunovaný (gr.), Emblém: glóbus, kríž
Sv. Štefan pochádzal z vojvodskej rodiny. Jeho otec bol Gejza; v rokoch 972-997 vládol v Uhorsku ako veľkoknieža. Matka sa volala Šarlota, bola dcérou sedmohradského kniežaťa Gyulu. Štefan sa narodil asi v roku 975 v Ostrihome. Pokrstil ho zrejme pasovský biskup Pilgrim alebo jeden z jeho kňazov. Dovtedy sa volal Vajk. V roku 995 sa oženil s bavorskou princeznou bl. Gizelou. V roku 997 prebral vládu po svojom otcovi Gejzovi, ktorý v tom roku zomrel. Bol múdrym a dobrým panovníkom. Porazil odbojné pohanské kniežatá, ktoré sa vzbúrili proti nemu a okrem toho často žili lúpežníckym spôsobom života. Do svojej krajiny povolal učiteľov kresťanského života z okolitých krajín. Vtedy prišlo do Uhorska mnoho zbožných mužov. Ako Gejza, tak aj Štefan si uvedomoval, že treba zmeniť kočovný život Maďarov, ak nechcú vyhynúť ako pred nimi Huni. Preto vyvinul veľké úsilie, aby naučil ľudí usadlému spôsobu života podľa vzoru kresťanskej Európy. Svoju krajinu rozdelil do desiatich biskupstiev s dvoma arcibiskupstvami. Na Zobore v Nitre obnovil jestvujúci benediktínsky kláštor sv. Hypolita. Tento kláštor, ako aj iné kláštory, obdaroval majetkami a pozemkami. Jeho najlepšími spolupracovníkmi boli nemeckí, francúzski, talianski i českí benediktíni, z radov ktorých pochádzali aj prví biskupi. Štefan zakladal školy, vydal zákonník, cirkevným i svetským úradom predpísal ako úradnú reč latinčinu. Vyslal posolstvo k pápežovi Silvestrovi II., v ktorom ho oboznámil so svojou činnosťou a prosil ho o požehnanie a tiež o udelenie kráľovského titulu. Pápež bol nadšený tým, čo počul, poslal mu drahocennú korunu a apoštolský kríž, ktorý nosievali biskupi pri verejných slávnostiach pred uhorským kráľom. Odtiaľ prislúchal uhorským kráľom titul „apoštolský kráľ“. Kráľ ako pápežský legát zriaďoval biskupstvá, určoval ich hranice a menoval cirkevných hodnostárov. Pápež dňa 27. marca roku 1000 vydal bullu Legati nobilitatis, v ktorej dal kráľovi potrebné právomoci na tieto činnosti. Na Vianoce roku 1000 bol Štefan korunovaný za kráľa v Ostrihome. Korunoval ho ostrihomský arcibiskup Dominik.
Štefan zdvojnásobil svoju apoštolskú horlivosť. Na ostrihomskom hrade dokončil stavbu chrámu sv. Vojtecha. Ustanovoval biskupov, nariadil, aby každých desať obcí malo kostol. Do nich zaobstarával bohoslužobné potreby. Jeho nábožná manželka Gizela zhotovovala bohoslužobné rúcha. Starali sa aj o pútnikov, kráľ zriadil pre nich ubytovne. Sám dozeral na to, ako sa dodržujú jeho nariadenia, často prišiel medzi ľudí v preoblečení, nepoznaný, aby lepšie dozrel na poriadok. Dokonca aj kázaval o viere a povinnostiach kresťana. Chorým a chudobným rozdával almužnu. Viackrát musel však aj bojovať proti svojim nepriateľom. Mal viacej detí, no nažive ostal len jeho syn Imrich, ktorého si tiež uctievame ako svätého. Dal ho vychovať sv. Gerardovi, neskoršiemu biskupovi. Niekoľkokrát musel čeliť aj sprisahaniam proti nemu. Posledné roky jeho života boli poznačené chorobou a neúspešným pokusom sprisahancov o vraždu. Keďže jeho syn Imrich zomrel ešte mladý, za svojho nástupcu určil Štefan Petra, syna svojej sestry Gizely. Zomrel 15. augusta 1038 v Ostrihome (alebo v Székesfehérvári). Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor VII. v roku 1083 spolu s ďalšími, ktorí sa pričinili o pokresťančenie Uhorska. Medzi nimi bol aj jeho syn Imrich.
(viac informácii: sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0tefan_I._%28Uhorsko%29)
Sv. Ján Krstiteľ
Ján Krstiteľ bol synom Zachariáša a Alžbety. Jeho príchod na svet sprevádzali neobyčajné udalosti. Zachariáš bol kňazom v jeruzalemskom chráme. Práve prinášal obetu Bohu, keď sa mu zjavil anjel Gabriel a zvestoval mu, že sa mu narodí syn. Keďže Zachariáš aj Alžbeta boli vo vysokom veku, Zachariáš neuveril. Hneď nato onemel. Prehovoril až potom, ako rozhodol, že jeho syn sa bude volať Ján, napriek všetkým židovským zvyklostiam. Ján žil na púšti v samote, živil sa lesným medom a korienkami rastlín, nosil oblek z ťavej kože, je symbolom radikálneho života s Bohom. Keď mal 30 rokov – okolo roku 27 – opustil púšť, aby na brehu rieky Jordán hlásal príchod Mesiáša, vyzýval na pokánie a krstil ľudí. Veľa ľudí išlo za ním. Prišiel aj Ježiš. Ján v ňom rozpoznal Spasiteľa. Ježiš po krste šiel hlásať radostnú zvesť do Galiley. Ján zostal pri Jordáne. Pretože napomínal vtedajšieho kráľa Herodesa pre jeho nemravný a hriešny život, Herodes ho dal uväzniť a neskôr na žiadosť jeho nezákonnej manželky Herodiady a jej dcéry Salome vo väzení sťať. Na Jánovo slovo viacero ľudí sa rozhodlo nasledovať „Božieho Baránka“ – napr. Ondrej a Ján. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok, predchodca Mesiáša. Sám Kristus sa o ňom vyjadril ako o najväčšom medzi narodenými zo ženy. Je to jedna z najväčších postáv dejín spásy.
.jpg)
